(Doba čítania je približne 10 minút).
Katarína zažila svoj prvý panický atak ako 17-ročná. Úzkosti, ktoré ju sprevádzali od detstva, vyvrcholili v dospelosti po traumatických skúsenostiach, vrátane sexuálneho násilia. Dnes Katarína otvorene hovorí o svojich bojoch s panickou poruchou a depresiou, búra tabu a osvetľuje dôležité témy duševného zdravia. Na vlastnej koži zažila, ako nezahojené traumy dokážu ovplyvniť každodenný život a vzťahy. Svojím príbehom chce povzbudiť ľudí, aby sa nebáli vyhľadať pomoc a aby vedeli, že v tom nie sú sami.
V rozhovore sa dozviete:
- Kedy u Kataríny začali panické ataky
- Ako sa panické ataky Kataríne prejavujú
- Ako úzkosti ovplyvňovali Katarínu v každodennom živote
- Akým predsudkom v súvislosti s duševným zdravým Katarína čelila od svojho okolia
- Katarína opisuje svoju traumatickú skúsenosť – sexuálne násilie
- Kataríne diagnostikovali luxácia disku TMK kĺbu
Kedy ste prvýkrát zažili panický atak alebo záchvat úzkosti?
Prvýkrát som zažila panický atak, či úzkosť niekedy v 17-rokoch. Ale úzkosť, či strach som pocítila už v detstve, kedy som asi v 5. triede na základnej škole mávala silné búšenie srdca, pre ktoré som navštívila aj detskú školskú psychologičku.
Ako sa vám panické ataky prejavovali po fyzickej stránke?
Panické ataky sa mi po fyzickej stránke prejavovali tak, že sa mi začalo ťažko dýchať, cítila som tlak na hrudi, slabosť v rukách a nohách a príšerné mi búšilo srdce, bola mi hrozná zima a celé moje telo bolo ako v nejakom kŕči, väčšinou som chodila aj často močiť.
Viete čo u vás spustilo panické ataky a úzkosti, aká je ich príčina?
Myslím, že Panické ataky a úzkosti mi spustil postraumatický šok, trauma, kedy som sa vážne bála o svoj život a myslím, že mi aj o život išlo. Ale nejaký ten strach ma sprevádzal už v detstve, kedy otec pil a potom doma rozbíjal veci, či kričal…
Ako ovplyvňovali úzkosti váš každodenný život?
Môj život tieto úzkosti a ataky veľmi ovplyvňovali. Môj život už vôbec nebol ako predtým, už som nebola, ako moje rovesníčky, už som sa bála ísť aj niekam von. Zrazu to bol začarovaný kruh plný strachu. Panické ataky ma chytali na ulici, doma, na káve s kamarátkami, v nákupnom centre, či v autobuse. Najhoršie bolo, že som nevedela, čo sa so mnou deje a strach o seba to všetko zhoršoval.
Vyhľadali ste v tejto súvislosti odbornú pomoc? Psychológa, terapeuta..
Áno, vyhľadala som neskôr odbornú pomoc, navštívila som psychiatra. Predpísal mi antidepresíva na cca 6 mesiacov.
Čo vám pomáhalo zvládnuť panické ataky a úzkosti?
Zo začiatku mi zvládať panické ataky a úzkosti nepomáhalo absolútne nič, strach ma ovládal a panické ataky boli dosť časté. Neskôr som si našla fórum na internete, kde bola skupina pre ľudí s panickou poruchou a úzkosťou. Až tam som začala chápať, že v tom nie som sama, teda to mi trošku pomohlo zvládať to o čosi lepšie. Boli sme tam taká skupinka ľudí, vymieňali sme si skúsenosti, rady a povzbudzovali sa navzájom. Ale to, čo mi pomohlo najviac bolo pochopenie, že pri panickom ataku neumriem. To mi ale trvalo roky, kým som to pochopila. A taktiež mi pomáhali lieky na upokojenie, ktoré som užívala pri ataku.
Stretli ste sa niekedy s predsudkami od vášho okolia v súvislosti s vašim duševným zdravím?
Áno, s predsudkami od okolia som sa stretávala neustále. Nikto mi vtedy neveril, myslím, že ani rodina ma nevedela úplne pochopiť. Stretla som sa v tom čase aj s výsmechom od ľudí , či mojich kamarátok, hovorili mi, že si to namýšľam, že to mám iba v hlave. V tej dobe, ale asi málokto vedel, čo je panická porucha. V podstate som bola na to moje trápenie sama, nepochopená, okolie si myslelo, že som šialená. Iba ja sama som vedela, že je to skutočné, že sa mi to naozaj deje.
Čo by ste odkázali človeku, ktorí bojuje s úzkosťami prípadne panickými atakmi?
No v prvom rade, aby vyhľadal odbornú pomoc, či už psychológa, alebo psychiatra, aby sa nebál, nehanbil, aby bol silný, aby veril v seba a nepočúval okolie, ktoré mu neverí. Aby začal s liečbou, keď už to sám nezvláda a aby si prípadne našiel nejaké skupiny, kde sú ľudia s rovnakým trápením, lebo to, že pochopí, že v tom nie je sám je už cesta k tomu, že mu bude o čosi lepšie.
Bez parochne a umelého prsníka – Jana Šišková o autentickom prežívaní rakoviny
Ešte pred začiatkom nášho rozhovoru ste sa nám zdôverili, že ste zažili sexuálne násilie a aj to je jedna z príčin, ktorá u vás spustila panické ataky. Myslíte si, že by sme sa mohli porozprávať aj na túto tému?
Rada vám odpoviem aj na túto tému. Dnes už viem, že to musí ísť vonku, že je čas, aby sa o týchto veciach hovorilo. Už nemám strach o tom rozprávať, či písať. Viem, že rozprávať o tom je potrebné, jednak mi to doslova pomáha sa z toho vypísať a možno tento môj príbeh pomôže niekomu, kto si buď niečím podobným prechádza, alebo prešiel.
Prežila som si zlé veci, takto som ich vnímala ja, ako „zlé veci“ Boli rovno dve.
Prvá „zlá vec“ bol pokus o znásilnenie, kde mňa a moju kamarátku jeden chlap nedobrovoľne zaviezol na odľahlé miesto, kde nás bil a mňa chcel znásilniť, no kamarátka ma držala a nechcela pustiť, tým ako ma bránila, mu nadávala a tak ju bil tak, že mala krvavé stopy na tvári, mňa udrel pár krát..
Bil ju viac a viac, až nachvíľu stratila vedomie, mňa stále ťahal po zemi, zrazu vybral lopatu, s tým, že ma zabije a zakope a vraj práve kamarátka mu v tom pomôže. To som sa už ja na zemi pasovala so silným panickým atakom. Zrazu ako keby sa „vrátil mysľou späť“, povedal nám, aby sme nastúpili do auta, čo sme odmietli a teda odišiel.
Nevedeli sme, kde sme, no nejako sme sa dostali na hlavnú cestu, triasli sme sa strachom, a tak som stopla prvé auto, ktoré práve šlo po ceste – taxík. Boli sme v šoku a taxikár si všimol, že sa nám niečo stalo. Videl, že kamarátka je od krvi, tak sme sa rozplakali a povedali mu pravdu, ďalší deň už bola kriminálka u kamarátky, vraj mali policajti anonymný telefonát o tom, čo sa nám stalo.
Druhá „zlá vec“ sa mi stala možno o rok neskôr, kde už som žiaľ mala skúsenosť so sexuálnym zneužitím so zbraňou pri hlave a chvíľu aj s nožom pod krkom. O tomto sa mi už píše oveľa ťažšie, ale dokážem už o tom hovoriť, či písať. Toto násilie a zneužitie má zasiahlo tak hlboko, v mojej hlave bol zmätok a na dlhú dobu som o tomto nedokázala hovoriť, ako keby som sa túto bolesť snažila niekde v mojom vnútri ukryť. Nedokázala som to povedať rodine, nikomu, ani polícii. Strach, že mi ublíži mi to nedovolil.
Všetko ma to poznačilo tak, že som prestala chodievať na dlhší čas von, nestretávala som sa s nikým. Ovládal má strach, zúfalstvo a nejaký pocit hanby a nedokázala som v noci vôbec spávať, dodnes trpím nespavosťou. Panické ataky sa stupňovali a strach ma úplne ovládol.
Moja hlava sa snažila tieto traumy vytesniť, no moje vnútro to malo hlboko zakorenené a ja som odrazu prestala žiť pokojný život mladého dievčaťa. Pýtala som sa v myšlienkach, prečo ja? Čo som urobila zlé, vyčítala som si to, obviňovala sa.
Až po rokoch som pochopila, že som pre takýchto násilníkov bola dobrá korisť. Bola som z partie dievčat tá so sklonenou hlavou, tá ktorá sa najviac všetkého bála, najslabšia. A také obete si násilníci vyberajú.
Nikdy som sa neobliekla vyzývavo a roky som si dávala za vinu čo sa stalo, až potom som konečne pochopila, že som bez viny a že som preživšia obeť znásilnenia. Celé roky mi to nedochádzalo, vždy som si myslela, že tak“ zlé veci“ sa stávajú, len mi nedochádzalo, že to nie sú iba „zlé veci“, nedochádzalo mi, že som naozaj prežila postraumatický šok a traumu, lebo sexuálne zneužívanie, násilie, či už fyzické, či psychické týranie sú naozaj traumy, ktoré si nesieme hlboko v sebe..
Ako ste na tom s úzkosťami teraz?
S úzkosťami žiaľ bojujem aj teraz, aj s depresiou. Chvíľu sa zdalo, že je lepšie, približne pred tromi – štyrmi rokmi, som opustila veľmi zlý a toxický vzťah, venovala som sa sebe, cvičila som a začínala, ako sa hovorí odznova, nový život. Vtedy som sa konečne začínala cítiť dobre, aj úzkosti boli naozaj menej časté. No pred dvoma rokmi nastal zlom, ochorela som, spočiatku som si myslela, že môj zdravotný problém sa proste vyrieši, že mi lekári pomôžu a bude dobre. Verila som, že budem môcť opäť žiť plnohodnotný život a robiť to, čo som tak veľmi milovala a hlavne, že sa nebudem musieť vo všetkom obmedzovať.
Môžete nám povedať o čo ide, s akým ochorením bojujete?
Pred dvoma rokmi mi totiž doslova padla sánka, skrivila sa, začali obrovské problémy, kedy som nevedela ani prežúvať jedlo, diagnóza bola luxácia disku TMK kĺbu (sánkový kĺb). Ani po prvom zákroku a následne po operácii to nebolo dobre. Dnes sa liečim už aj v Prahe. Čo ma čaká vôbec netuším, ale verím, že lekári urobia všetko, aby som mohla vedieť jesť a žiť bez bolesti a trápenia.
Toto ochorenie ma položilo. Tým, že trpím panickou poruchou, úzkosťou je to oveľa horšie. Okúsila som dno, z ktorého sa ťažko vstáva hore. Je to momentálne tak, že padám a následne vstávam z toho najhlbšieho dna. Je to ako začarovaný kruh trápenia, z ktorého nie je únik. Je to bolesť, strach, zúfalstvo. Je to niečo, čo mi berie radosť zo života, aj keď sa usmievam a mnohí ľudia si myslia, že mi nič nie je, lebo veľakrát počúvam od ľudí, že veď dobre vyzerám, čo by mi len mohlo byť. Nik však nevidí do môjho vnútra, nevidí to moje trápenie, bezmocnosť a strach.
Aj preto by sa malo začať hovoriť viac o psychických problémoch, lebo človek aj keď sa usmieva, za tým úsmevom sa môže častokrát skrývať obrovské trápenie. Ja som totiž práve ten človek, ktorý vie tieto trápenia veľmi dobre maskovať a skrývať. Prešla som naozaj zlými skúsenosťami, prežila som zlé veci, zradilo ma zdravie, ale stále som tu, stále to nevzdávam, aj keď veľakrát mám pocit, že už nevládzem, vstanem a bojujem ďalej. So slzami v očiach, s úzkosťou, depresiou a bolesťou. Ale nevzdávam sa, som tu a chcem tu byť pre seba, svoje deti (ktoré vychovávam sama) a rodinu.
Ako sa vám podarilo zvládať vzťahy po traumatických skúsenostiach? Ovplyvnili nejakým spôsobom tieto traumy vaše vzťahy s inými ľuďmi?
Vzťahy po traumatických skúsenostiach som zvládala ťažko, prestala som ľuďom veriť a v každom človeku som videla niečo zlé, myslela som si, že mi chcú všetci nejakým spôsobom ublížiť. Ovládal ma strach a neverila som naozaj nikomu.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí prechádzajú podobnými traumami, ale ešte nemajú odvahu o tom hovoriť?
Nech si hoc aj dajú nejakú malú chvíľu na svoj smútok, ale nech požiadajú o pomoc, nech si vyhľadajú terapeuta, či psychiatra a nech sa neboja začať s liečbou. Mlčanie o traume vedie k izolácii, kedy sa človek uzatvorí do seba, preto je potrebné s traumou pracovať. Traumu je možné prekonávať aj vďaka odvahe a trpezlivosti. Z mojej osobnej skúsenosti viem, že je dobré veci pomenovať a zveriť sa niekomu, lebo ak začneme hovoriť, trauma začne slabnúť a vtedy sa naozaj človeku uľaví.
Čo by ste chceli, aby ľudia vedeli o živote s úzkosťou a depresiou, čo si možno neuvedomujú?
Chcem, aby ľudia vedeli o živote s úzkosťou a depresiou omnoho viac, aby vedeli, že depresia a úzkosť je choroba, je to veľmi zlá choroba, pretože ju nie je vidieť. Ak chceme pomôcť človeku, ktorý trpí depresiou, či úzkosťou, preukážme mu prosím v prvom rade láskavosť, empatiu a podporme ho. Nehovorme človeku s depresiou, či úzkosťou, že by sa mal vzchopiť, aby si nenamýšľal, či nebodaj, aby sa neľutoval a podobne, tieto slová môžu často ešte viac ublížiť.