Bibiána prvé príznaky depresie pociťovala už v tínedžerskom veku. Roky ju sprevádzali pocity ako vyčerpanosť, osamelosť a vnútorná prázdnota, ktorým dlho nerozumela. Cesta k pomoci nebola jednoduchá, zažila nepochopenie aj zľahčovanie svojho stavu. Dnes otvorene hovorí o tom, ako depresia ovplyvnila jej život, prečo je dôležité vyhľadať odbornú pomoc a aké slová dokážu skutočne pomôcť ľuďom, ktorí prechádzajú podobným utrpením.
Kedy sa u vás prvýkrát objavili príznaky depresie?
Prvé príznaky sa u mňa objavili, keď som mala asi 15 rokov. V tom čase som si ešte presne neuvedomovala, že ide o depresiu, skôr to pôsobilo ako precitlivenosť, uplakanosť, vyčerpanosť. Prespala som vtedy aj 16 hodín a stále to nebolo “dosť” a neustále som mala pocit, že nič nedáva zmysel.
Bola som citlivá, premýšľavá, cítila som sa nepotrebná, ale zároveň som sa vnútorne dusila. Plakala som každý deň, bez príčiny.
Dnes viem, že to boli začiatky niečoho hlbšieho, čo ma sprevádza celé roky.
Vyhľadali ste vtedy nejakú pomoc, či už u rodičov, kamarátov, prípadne aj odbornú pomoc-psychológa?
Nikomu som to vtedy nepovedala úplne priamo, že sa trápim, že niečo nie je v poriadku. Ale doma to bolo určite cítiť. Myslím, že moje správanie a nálada hovorili samy za seba. Vonku, v škole, som to dokázala ešte ako-tak “maskovať”, no aj to časom prestávalo fungovať.
Prvý krok smerom k pomoci bol, keď som išla za školskou psychologičkou. Bolo to ťažké, pretože som sa hanbila, ale zároveň to bolo aj trochu oslobodzujúce. A neskôr ma mama vzala prvýkrát k psychiatričke. To bol začiatok našej spoločnej cesty s depresiou.
Viete dôvod prečo sa u vás depresia prejavila?
Myslím si, že to bola kombinácia viacerých vecí. Jednak určitých povahových čŕt, keďže som bola vždy vnímaná ako citlivejšia a tiež životných okolností.
S odstupom času si uvedomujem, že na to mala veľký vplyv aj šikana na základnej škole, ktorá v tom čase výrazne narušila moje sebavedomie. Neskôr aj sexuálne obťažovanie, ktoré vo mne dodnes zanechalo hlboké jazvy.
Tieto veci sa v tom čase nedali len tak „prehliadnuť“ a nechať ich za sebou. I keď som veľmi chcela. Potichu sa vo mne usadili a premenili sa na ťaživý vnútorný stav.
Ako dlho ste potom navštevovali psychiatričku? Ako prebiehala vaša terapia a ako dlho trvala?
Psychiatričku navštevujem dodnes. Depresia nie je niečo, čo má jasne ohraničený začiatok a koniec, je to proces.
Moja úplne prvá skúsenosť však nebola práve najšťastnejšia. Mala som 15 rokov a mama ma zobrala k pedopsychiatričke. Pamätám si ju dodnes. Opýtala sa ma tri otázky: „Si tehotná? Piješ alebo fajčíš? Berieš drogy?“ Odpovedala som nie. A jej reakcia bola len prekvapené: „Tak prečo si tu?“
Nedala mi pocit bezpečia ani pochopenia. Predpisovala mi lieky, ale nijako sa so mnou hlbšie nerozprávala, a tak som k nej prestala chodiť aj brať lieky. S odstupom času viem, že to bola veľká chyba.
O necelé dva roky neskôr som sa znovu ocitla u psychiatričky, ale už u inej. A môžem úprimne povedať, že mi zachránila život. V tom čase som bola na pokraji síl, uvažovala som každý deň o samovražde. Bola prvá, kto sa ma skutočne snažil pochopiť, kto ma počúval, kto sa o mňa zaujímal ako o človeka.
Rozprávali ste o tom aj s vašimi rodičmi?
Bolo to ťažké. Všetci sme boli v niečom úplne novom. Oni nechápali, čo sa so mnou deje, a ja som zase nechápala, prečo mi nerozumejú. Vzájomne sme sa “míňali” a v tom období sme sa dosť vzdialili. Ale to bol, bohužiaľ, aj odraz toho, ako málo sa v spoločnosti vtedy, aj teraz, o duševnom zdraví hovorí.
Mali ste odvtedy ešte niekedy podobne zlú skúsenosť s odborníkom, doktorom, zdravotníkom…?
Áno. Raz sa stalo, že lekári zľahčovali môj zdravotný stav len preto, že som užívala psychiatrické lieky, konkrétne antidepresíva. Automaticky predpokladali, že moje ťažkosti sú psychického pôvodu, aj keď s depresiou nesúviseli. Až neskôr sa ukázalo, že išlo o čisto fyzický problém, a to o nedostatok minerálov. Nemalo to nič spoločné s mojou psychikou. Tá skúsenosť bola pre mňa veľmi nepríjemná, pretože som sa cítila nepočutá a trochu „odpísaná“ len na základe jednej diagnózy.
Stretli ste sa s predsudkami od vášho blízkeho okolia, spolužiakov, kamarátov, učiteľov a podobne?
Skôr nie ako áno. Vyslovene otvorené predsudky som nezažila. Ale stretla som sa s množstvom stereotypných a nevyžiadaných rád, ktoré boli často viac škodlivé, než užitočné. Napríklad: „To prejde,“ „Nemysli na to,“ „Začni behať,“ alebo (a to bolelo najviac) „Nebuď lenivá.“
Takéto vety možno ľudia hovoria s úmyslom pomôcť, no pre človeka s depresiou sú skôr dôkazom toho, že mu okolie nerozumie.. Nie je to len „zlá nálada“, ktorú rozbeháš. Tie frázy často len prehĺbia pocit osamelosti a nepochopenia.
Depresia má veľa tvárí a mnohí ľudia fungujú navonok úplne „normálne“, zatiaľ čo vnútri vedú každodenný boj.
Čo by podľa vás ľudia mali hovoriť tým, ktorí si prechádzajú depresiou, alebo inými duševnými problémami? Ako vie okolie pomôcť, čo majú robiť, hovoriť a podobne?
To je skvelá otázka, ďakujem za ňu. Myslím si, že niekedy netreba hľadať dokonalé slová, dôležité je jednoducho byť tam. Byť s človekom, ktorý sa trápi. Skutočne byť prítomný, nie jedným okom na mobile. Tá ľudská blízkosť, tiché vypočutie a úprimný záujem sú často to najcennejšie, čo môže niekto ponúknuť.
Nejde o rady, nejde o riešenia. Frázy ako „to prejde“ alebo „skús na to nemyslieť“ väčšinou nepomáhajú. Mnohí z nás, čo si prechádzame depresiou, ani nečakáme, že nám budete rozumieť. Vieme, že sa to nedá úplne pochopiť, ak si tým človek sám neprešiel. Ale aj tak je krásne a liečivé, keď niekto povie: „Neviem, čo presne prežívaš, ale som tu pre teba.“ To úplne stačí. Byť skutočne tam.
Ľudia s depresiou či s inými duševnými problémami väčšinou mlčia, to čo prežívajú nevedia ani ich najbližší, myslíte si, že sú nejaké signály, ktoré si okolie môže všimnúť a podať pomocnú ruku ešte predtým, ako o ňu dotyčný požiada?
Áno, určite sú. Ak ste si s niekým blízki, často si intuitívne všimnete, že niečo nie je v poriadku. Ľudia, ktorí trpia depresiou, alebo iným psychickým ochorením, sa môžu zmeniť. Niekedy sú citlivejší, uzavretejší, inokedy zdanlivo podráždenejší či výbušnejší. Môžu strácať chuť do jedla, vyhýbať sa aktivitám, ktoré ich kedysi bavili, alebo pôsobiť, akoby boli „odpojení“ od sveta. Takéto zmeny správania by nemali byť ignorované. Najvážnejšie je, ak začnú hovoriť o smrti, beznádeji alebo pocite, že už nechcú byť na svete.
Je dôležité vyvrátiť jeden nebezpečný mýtus, že kto hovorí o samovražde, ten ju neurobí.
Práve naopak, mnohí ľudia, ktorí sa k tomuto kroku odhodlajú, o tom predtým hovorili. Možno jemne, možno len náznakmi. Preto je dôležité brať každú takúto zmienku vážne a nečakať, kým dotyčný sám požiada o pomoc. Niekedy stačí tichá otázka: „Si v poriadku? Chceš sa o niečom porozprávať?“
Ako je na tom váš duševný stav aktuálne?
Premenlivo, ale nateraz som stabilizovaná.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí si aktuálne prechádzajú niečím podobným? Ako majú nájsť odvahu požiadať o pomoc, vyhľadať odborníka, povedať to svojim blízkym?
Nebojte sa hovoriť. Aj keď máte pocit, že vás nikto nepochopí, vždy existuje niekto, kto vás vypočuje. Možno kamarát, partner, niekto z rodiny a možno niekto úplne cudzí, ale s otvoreným srdcom. A niekedy práve ten „niekto“ dokáže podať pomocnú ruku vo veľkom.
Ak je situácia neúnosná, je v poriadku obrátiť sa na odborníka. Ak treba, dá sa vyhľadať aj hospitalizácia, stačí ísť na akútne psychiatrické oddelenie. Nie je to hanba. Nie je to zlyhanie. Je to život.
Depresia je choroba ako každá iná, s ktorou treba ísť k lekárovi.
Keby ste si zlomili nohu, išli by ste do nemocnice, však? Tak choďte aj so zlomenou dušou. Zaslúžite si pomoc. A hlavne, zaslúžite si pokoj.
Ako ovplyvňovala a ovplyvňuje depresia váš každodenný život?
Kým som sa s ňou naučila pracovať, ovplyvňovala ma veľmi. V každom slova zmysle. Bolo to extrémne náročné obdobie. Nedokázala som si udržať žiadny režim, len som chcela spať, prepadnúť sa pod zem.
Teraz, po rokoch terapie a intenzívneho liečenia, si dovolím povedať, že to zvládam oveľa lepšie. Veľmi mi pomáha pravidelnosť a režim, ktorý je mimochodom kľúčový pre každého psychiatrického pacienta. Snažím sa ho dodržiavať, lebo viem, že mi pomáha ako-tak držať sa nad hladinou.
Pokiaľ je môj stav stabilizovaný, depresia už výrazne nezasahuje do môjho každodenného fungovania. Občas sa objavia myšlienky typu „čo keby…“, ale už nie sú tak časté, ani také pohlcujúce ako kedysi. Viem s nimi pracovať, viem ich rozpoznať. A to je pre mňa veľký posun.
Pomáha vám rozprávať sa s ľuďmi, ktorí si prechádzajú niečím podobným? Vyhľadávate ľudí, ktorí majú duševné problémy, nejaké podporné skupiny, komunity a podobne, kde by ste sa mohli porozprávať s niekým, kto presne vie čím si prechádzate?
Určite áno. Rozhovory s ľuďmi, ktorí si prešli niečím podobným, sú pre mňa veľmi dôležité. Je oslobodzujúce a liečivé hovoriť s niekým, kto skutočne rozumie. Nie z knihy, nie z teórie, ale z vlastnej skúsenosti.
Počas troch hospitalizácií som spoznala viacero ľudí, ktorí si prechádzali rôznymi formami duševného utrpenia, či už to bola depresia, úzkosť, trauma, alebo niečo iné. A s niektorými z nich som stále čas od času v kontakte. Sú to vzácne spojenia, pretože tam nemusím nič vysvetľovať ani sa „tváriť lepšie“. Stačí byť.
Bezpečný priestor vyhľadávam pre rozhovor, keď to potrebujem, či už medzi známymi, alebo v online komunitách. A občas sa aj sama snažím byť takýmto priestorom pre niekoho iného.
Čo by ste chceli, aby ľudia vedeli o živote s depresiami, čo si možno neuvedomujú?
Chcela by som, aby si ľudia uvedomili, že depresia neznamená, že sme šialení, narušení alebo nebezpeční. Nie sme „psychopati“, ani sme sa nezbláznili. Sme ľudia, ktorí prežívajú niečo veľmi náročné a často oveľa hlbšie, než sa navonok zdá.
Mnohí z nás sú citlivé, krehké duše, ktoré veľa cítia a premýšľajú. Navonok to možno nie je vždy vidieť, ale vo vnútri toho nesieme veľa. A preto je dôležité pristupovať k ľuďom s láskavosťou, nielen k tým s depresiou, ale vo všeobecnosti.
Láskavosť, empatia a ochota skutočne počúvať, dokážu v spoločnosti spraviť obrovský rozdiel. Pomáha to nielen tým, ktorí trpia, ale v konečnom dôsledku všetkým, celej spoločnosti.
Dávnejšie som na vašom Instagrame zachytila skupinu, ktorú ste založili, nie som si však istá či si správne pamätám názov-bodka, je táto skupina ešte funkčná, pretože ju už neviem nájsť?
Áno, pamätáte si správne, skupina (profil na Instagrame) sa volá PoDka, čo je skratka pre podporná skupinka.
Založila som ju počas mojej poslednej hospitalizácie, keď som mala o niečo viac priestoru aj energie. Skupina je stále funkčná, len už na nej nie som tak aktívna ako predtým. Odvtedy som sa vrátila do „skutočného“ života, kde riešim bežné aj pracovné povinnosti, a času na správu skupiny je o čosi menej.
Ak by sa však medzi čitateľmi našiel niekto, koho by PoDka oslovila a chcel by mi pomôcť s jej vedením, bola by som viac než vďačná. Je to pekný priestor na zdieľanie, podporu a pochopenie, a také miesta v tomto svete stále veľmi potrebujeme.
Čo vám najviac pomáha v ťažkých chvíľach, keď prídu zlé myšlienky?
Veľakrát som si vytvárala takzvaný „SOS plán“, teda zoznam vecí, ktoré mi môžu pomôcť, ktoré mi robia radosť, alebo ma aspoň na chvíľu ukotvia. Na jeho vrchole sú vždy Ramon a Blacki, moje psy, moje chlpaté štvornohé lásky. A vôbec, všetky zvieratá, ktoré môžem mojkať, haha. Je v tom niečo uzemňujúce a zároveň veľmi láskavé.
Pomáhajú mi aj prechádzky, čerstvý vzduch, terapie, či obyčajné vyrozprávanie sa niekomu, kto počúva. A niekedy aj to, keď sa pustím do niečoho nového, alebo sa vrátim k niečomu, čo som kedysi milovala a čo ma vráti späť k sebe. Sú to malé veci, ale v tých najťažších momentoch môžu byť ako majáky. Stačí sa držať svetielka.
Prejavil sa váš duševný stav nejako aj na vašom fyzickom zdraví?
Áno, určite. Cítila som sa, občas sa ešte stále cítim, veľmi vyčerpaná. Fyzicky aj psychicky. Najradšej by som len spala, no paradoxne spánok často neprináša úľavu. Mám pocit, akoby som išla „zo zásob“. Málokedy sa vyspím úplne do ružova. Únava a problémy so spánkom boli u mňa asi najvýraznejšie fyzické prejavy depresie. Snažím sa však fungovať, aj keď to nie je vždy jednoduché. Občas mi pomôže aj poobedný šlofík. Človek sa učí počúvať svoje telo a dať mu, čo potrebuje, keď to ide.
Aké konkrétne situácie zhoršujú váš stav?
Niekedy je to nepochopenie, keď mám pocit, že sa snažím vysvetliť, čo prežívam, ale druhá strana to buď bagatelizuje, alebo jednoducho nechce počuť. To vie človeka poriadne zabolieť a zatlačiť späť do ticha.
A potom sú dni, keď sama neviem, čo sa deje. Len proste vstanem „hore riťou“ a celý deň sa nesie v zvláštnej hmle. Bez konkrétneho dôvodu. Všetko ma rozladí, som precitlivená alebo úplne prázdna. Nie vždy sa to dá racionálne vysvetliť, a to je na tom občas to najťažšie. Tá nepredvídateľnosť.
Vedeli by ste dať ľuďom s duševnými problémami tipy na konkrétne podporné skupiny, knihy, profily na sociálnych sieťach a podobne, ktoré sa týmto zaoberajú a vám osobne pomohli?
Jedna z kníh, ktorá mi veľmi pomohla, je Prečo zostať nažive od Matta Haiga. Je napísaná tak, že máte pocit, akoby vám niekto podal ruku priamo v tej najtmavšej chvíli. Nenúti, nesúdi, len ticho hovorí: „Chápem ťa.“
Čo sa týka skupín, spomenula by som napríklad moju vlastnú podpornú skupinku PoDka, aj keď momentálne funguje trochu menej aktívne, stále je to bezpečný priestor na zdieľanie.