(Doba čítania je približne 15 minút).
Martine diagnostikovali diabetes mellitus 1. typu pred takmer 20 rokmi, po tom čo schudla až na 45 kíl. Mladému dievčaťu sa tak v zlomku jednej sekundy otočil život hore nohami. Dnes Martina verejne hovorí o živote s diagnózou a tvrdí, že diabetes je súčasťou života, ale nie jeho koniec.
1. Kedy ste zistili, že s vašim telom nie je niečo v poriadku? Aké boli prvé príznaky ochorenia, ktoré ste si všimli?
V tom čase som sa vrátila zo zahraničia a začala pracovať tu na Slovensku. Mala som 25 rokov a všetko sa zdalo v poriadku až do okamihu, kedy som začala pociťovať neskutočný smäd. Ten smäd sa nedá ani slovami opísať aký bol neuhasiteľný. Len čo som položila 2l fľašu, opäť som bola smädná. To je ako keby ste prechádzali púšťou, váš jazyk je tak suchý a vyprahnutý. Do toho som začala chudnúť. Vždy som bola štíhla. ale keď som schudla na 45 kíl a prestávala vidieť, vedela som, že tu niečo nie je v poriadku.
Navštívila som lekára, ale odbil ma so slovami: „Ste mladá a zdravá“. Neodobral mi krv, skontroloval ma len vizuálne, popočúval srdiečko a napísal mi lístok na očné, že si mám ísť dať predpísať okuliare. Tak aj bolo. Lenže to neprestávalo a stále sa to stupňovalo. Neutíchajúci smäd, strata hmotnosti, zhoršené videnie. Pridali sa bolestivé kŕče v nohách. Plakala som a bola som v noci v bolestiach. Lýtko som mala, ako kameň a tá bolesť nechcela odísť. Masírovala som to a plakala kedy to prejde. Trvalo to niekoľko pre mňa neskutočne dlhých minút. Po 4 mesiacoch so zhoršeným zdravotným stavom som sa opäť vrátila k lekárovi. Odobral mi krv a opäť zhodnotil všetky príznaky. Keď dorazili výsledky, bolo všetko jasné: ,, Ste čítankový príklad. Máte diabetes mellitus 1.typu.“
„Nikto ani len netušil, čo sa deje. A ja do konca života nezabudnem na tie bolesti, ktorými som si pred diagnózou prešla. Bolo to dávno, ale na takéto veci sa nezabúda. Mala som 25 rokov a schudla som na 45 kíl. V noci ma budili neskutočné bolesti a kŕče v lýtkach. Zobudilo ma to a so slzami v očiach sme to masírovali, lýtko tvrdé ako kameň. Tie svaly sa tak napli, že ich bolo cítiť a nechcelo to povoliť. Pre mňa to bola oveľa väčšia bolesť ako pri pôrode, a to som rodila 29 hodín a skončilo to roztrhnutými brušnými svalmi.“ – úryvok z Martininho Instagramu
2. Aké boli vaše prvé pocity po stanovení diagnózy? Pamätáte si čo vám ako prvé napadlo?
Odľahlo mi a to veľmi. Žijete niekoľko mesiacov v nevedomosti, strachu a vy neviete, čo sa deje a prečo sa to deje? A neviete s tým nič urobiť. Keď vám oznámia diagnózu, začnete hľadať riešenie. Nech je to akákoľvek diagnóza, dovolím si tvrdiť, že všetky začiatky sú veľmi ťažké. V tej dobe, je to takmer 19 rokov späť, som nemala ani len tušenie čo to diabetes je. Ako všetci ostatní aj ja som si myslela, že stačí vynechať cukor, nejaká diéta a bude všetko v poriadku. Veľmi som sa mýlila. Je za tým oveľa viac a môj život sa v zlomku jednej sekundy otočil hore nohami. Mojou súčasťou sa stalo v tom čase 4 x aplikovanie inzulínu, musela som sa naučiť 7 x do dňa jesť v presnom časovom harmonograme, meranie z prstov glukomerom, prerátavanie stravy na sacharidy, bolestivé miesta po vpichoch, hrčky v podkoží, modriny, hyperglykémie ale aj hypoglykémie a hneď po dvoch mesiacoch sa pridružila prvá komplikácia. Hovorila som si však, že musím bojovať ako sa len dá. Zvládnem to. Už bude lepšie. Začiatky diagnózy sú veľmi ťažké.
3. Ako zvládate vaše ochorenie po psychickej stránke?
Nebudeme sa tu na nič hrať. Najväčšia a najťažšia vec je prijatie diagnózy. Nech je akákoľvek. Spočiatku to bolo v pohode, prijala som ju s úsmevom na tvári, ale keď prichádzate na to, že robíte všetko čo vám lekár odporučí a stále to nejde a tie výsledky nie sú dobré, úplne prirodzene vás to položí až na samé dno a začnete plakať, tam kde vás nikto nevidí, pretože pred zvyškom sveta ste úplne v pohode a tvárite sa ako sa vám super darí a všetko zvládate. Nepriznáte sa nikomu, čo prežívate – aj keď bolo by to pre vás ľahšie. Pociťujete nepochopenie, bezradnosť, úzkosť a beznádej v jednom. Kladiete si dookola jednu jedinú otázku: „Prečo práve ja.“ Hľadáte odpovede tam, kde možno ani nie sú.
Svet sa vám obrátil úplne hore nohami. Nedokázala som prijať diagnózu na prvýkrát, ani na druhýkrát, ale na viackrát. Upadala som do distresu až do depresií. Prijatie, nech vyzerá akokoľvek jednoducho aj pre toho najsilnejšieho človeka na svete je neskutočne ťažké. Toto je stránka, o ktorej nikto nehovorí. Hovorí sa o nej veľmi ťažko.
4. S akými predsudkami a nevyžiadanými radami sa stretávate v súvislosti s cukrovkou?
Cukrovka – diabetes je ochorenie, ktoré nebolí, ale zomiera sa naň. S takýmito slovami ma pred 19 rokmi vítala zdravotná sestra v diabetologickej ordinácií. Ako novodiagnostikovaný pacient, toto nie sú slová, ktoré chcete počuť. Nechcete počuť ako si váš lekár robí štatistiky, koľko pacientov s vašou diagnózou zomrelo počas pandémie Covidu. Nepotrebujete počuť mudrlantov, ktorí o tom nič nevedia a povedia vám: ,,Veď to je len cukrovečka.“ A ak sa niekto z okolia dozvie, že máte diabetes, zrazu sa okolo vás zhrnie milión internetových liečiteľov, ktorý sa vám snažia predať svoje výrobky a sľubujú vám nemožné. Vyliečite sa!!! Toto ma vždy odrovná. Keď odmietnem ich zázračné výživové doplnky, pretože viem, že je to druh diabetu, ktorý je autoimunitné a zatiaľ nevyliečiteľné – tak sa urazia, že ja sa vlastne vôbec nechcem vyliečiť! Ako toto dokáže, niekto povedať človeku, ktorý nie svojim zavinením získal diagnózu na celý život?
„Toto novodiagnostikovaný pacient počuť nechce. A ani diabojovník veterán. „Tinka a vieš, že diabetikom amputujú nohy?“ Táto veta so mnou rezonuje veľmi dlho. Prídete do práce, nahodená, ako to len najlepšie viete. Nájdete v skrini sukňu, vysoké lodičky a hoci chodíte a zároveň hŕkate, pretože ste ako novodiagnostikovaný bojovník schudli. Táto veta vás medzi dverami v práci nepoteší. Doslova vás omráči a paralyzuje.“ – úryvok z Martininho Instagramu
5. Ako sa zmenil váš život po stanovení diagnózy? Ako ste sa zmenili vy osobne? Aká bola Martina pred diagnózou a aká je Martina po stanovení diagnózy?
Aká som bola predtým? To je skôr otázka pre moje okolie. Prezradím vám, že v tom čase to bola aj skúška vzťahu. Chodila som s priateľom v tom čase 5 rokov. A keď ma po pol roku ako mi diagnostikovali diabetes požiadal o ruku, prišli neprajníci, ktorí tvrdili, že si ma berie z ľútosti. Porozprávali sme sa o tom otvorene s mojim vtedy priateľom a teraz manželom a odvetil mi: ,,Čakal som ako to prijmeš a ako sa začneš správať. Videl som, že sa to všetko snažíš zobrať tak, ako nám to život priniesol, neľutovala si sa, neobviňovala nikoho. Ostala si stále rovnaká.“
Bola som mladá, vždy s dobrou náladou, usmiata, veľa som pracovala a užívala si život. Ak nad tým porozmýšľam hlbšie, tak osobne som veľmi skrotla, prišla som na to čo si myslíme, že je samozrejmé, samozrejmosťou nie je. Zdravie je dar. Musela som sa naučiť disciplíne a pravidelnej strave. Ja som nepoznala slovo raňajky. Moja Dia sestra, ako volám diabetes mellitus, (aby som to ľahšie zvládala) ma naučila pokore, disciplíne, učí ma, že sa nemám rovnať zdravým ľudom – to si nechcem priznať. Viem koľko som zvládla toho ako zdravá a aj keď je to veľa rokov, je ťažké prijať, že už to nie je to, čo to bývalo. Ak niečo preženiem, či už pohybom, obyčajným upratovaním alebo nejakými aktivitami moje telo je neskutočne unavené a padá do hypoglykémií – čo je jedna z vážnych a v niektorých prípadoch život ohrozujúcich komplikácií diabetu. A potom prichádza otázka: „Čo robím zle?“ Nechcem byť nikomu na príťaž, a preto často idem až na hranu svojich síl.
6. Mali ste nejaké problémy s otehotnením, s tehotenstvom alebo pri pôrode v súvislosti s vašou diagnózou?
Všetko muselo byť plánované. Nič sme nemohli nechať na náhodu. Navštívila som viacero odborníkov a špecialistov na diabetičky. Viackrát som bola hospitalizovaná a obidva pôrody prebehli prirodzene. Diabetičky majú zväčša veľké deti, a preto rodia sekciou. Moje deti mali ukážkové miery, 3500g a 50cm, 3200g a 49cm.
Keď som to dokázala ja v tom čase bez pomôcok, ktoré dnes diabetičky majú. Tak vy to dnes milé diabetičky zvládnete ľavou zadnou, nebojte sa. Najkrajším darom okrem zdravia je aj možnosť byť matkou. To nemá každá žena a diabetes nie je prekážkou, len ďalšou životnou výzvou.
7. Čo vás na živote s cukrovkou prekvapilo najviac?
Diabetes je nesmierne individuálny, aj keď by nás bolo sto, každý by sme s ním zápasili trochu inak. Nikto z nás nemá úplne rovnaké dávky inzulínu, ani ten istý typ, a už vôbec nie rovnaké potreby, pokiaľ ide o pohyb či šport. Každé telo reaguje inak, takže to, čo funguje pre jedného, nemusí vôbec fungovať pre druhého.
Existujú síce základné pravidlá, ale nakoniec si každý z nás musí odsledovať, ako presne naše telo reaguje a postupne mu prispôsobovať všetko ostatné. Je to dennodenný zápas, neprestajný, ktorý nikto iný nemôže vidieť. Každú hodinu, každý deň, týždeň čo týždeň, 365 dní v roku – bez voľna, bez prestávky. A je to naozaj nesmierne náročné.
8. Ako ovplyvnil diabetes váš pohľad na vlastné telo a celkový prístup k vášmu telu a zdraviu?
Po diagnostikovaní a postupom času sa veľmi zmenil môj pohľad na moje telo. Viete, ak všetko beriete samozrejme a zrazu vám niečo v tele prestane fungovať a vy musíte nahradiť na 100 % fungovanie nejakého orgánu, je to veľmi náročné. Niečo, čo beriete ako samozrejmosť – jedlo bolo len jedlom, veľa pohybu a žiadna únava – všetko som vnímala skôr ako voľbu. Chcem alebo nechcem.
Bude to znieť čudne, alebo smiešne, ale ja som vôbec netušila akú úlohu v našom tele zohráva pankreas a čo je s tým všetko spojené. Postupne som to musela skladať ako kúsky obrovského puzzle, kým mi to začalo dávať zmysel. Dnes vnímam svoje telo, ako neustále prepojený systém, kde každé rozhodnutie má dopad. Už to nie je o tom, že jednoducho „niečo zjem“ – je to o tom, čo potrebujem zjesť, ako to ovplyvní hladinu cukru, energiu, náladu. Stačí len obyčajné prechladnutie, ponocovanie, hormonálne zmeny žien, ktoré každý mesiac prídu, alebo fáza mesiaca splnu. Áno to všetko vie ovplyvniť ako sa moje telo správa. Niekedy je to šialené. Paradoxne, aj keď by sa mohlo zdať, že ma diabetes obmedzuje, nie je to tak. Dáva mi oveľa väčší rešpekt k môjmu telu a naučil ma o ňom veci, ktoré by som si inak nevšimla. Starostlivosť o seba už nie je len niečo, čo by som mala robiť, stala sa z toho priorita.
7. Aké rady by ste dali ľuďom, ktorým bol práve diagnostikovaný diabetes?
Diabetes je súčasťou života, ale nie jeho koniec. Nevzdávajte sa a nič nenechávajte na náhodu.
Rada by som vám povedala, že to je nový začiatok. Nová kapitola vo vašom živote a je úplne prirodzené, že vám to môže spôsobiť šok alebo strach z neznámeho. Diabetes je síce diagnóza, ale zároveň vás môže toho veľa naučiť, ako sa o seba skutočne starať, ako si vážiť každú chvíľu, aj ako lepšie porozumieť vlastnému telu. Až 80 % liečby máme vo svojich vlastných rukách a veľmi záleží na nás, ako sa ku tomu postavíme. Postavte sa ku tomu čelom, ste predsa silnejší ako ste si doteraz dokázali predstaviť.
Na tomto svete sú milióny ľudí, ktorí si žijú ten náš sladší život, každý deň a prekonávajú rôzne výzvy, ktorým budete čeliť aj vy. Rovnaké výzvy, rovnaké starosti, rovnaké prekážky. Snažte sa, čo najviac naučiť a dozvedieť sa, čo to ten diabetes vlastne je. Rozumieť tomu, čo sa deje vo vašom tele. Nebojte sa opýtať lekárov, pátrať po informáciách a vzdelávať sa. Žiadna otázka nie je hlúpa. Dnes žijeme vo svete kedy máme prístup k moderným technológiám ako sú senzory, aplikácie, inzulínové pumpy, to všetko vám dokáže uľahčiť každý jeden deň a prinesie vám pocit istoty a bezpečia. Nebojte sa zlyhaní. Prídu, rovnako ako aj úspechy. Je to súčasť ten našej sladkej cesty. Diabetes vyžaduje zmeny, to je pravda, ale nemusíte sa stať perfektným hneď na začiatku.
Ak sa objaví deň, keď nie všetko ide podľa plánu, nevyčítajte si to. Poučte sa z toho. Dôležité je, že sa nevzdávate a skúšate to znova a lepšie. Je normálne a prirodzené, že občas zažijete hnev, frustráciu a možno aj strach a natrafíte na mudrlanta. Nájdite si niečo, čo vám pomáha upokojiť sa – pre niekoho je to pohyb, pre niekoho meditácia, pre iného rozhovor s blízkym človekom. Mne veľmi pomáha, ak sa porozprávam o svojich pocitoch s inými bojovníkmi, pretože oni ma chápu a presne vedia, o čom hovorím a spoločne sa potom zasmejeme. To podstatné je, že máte v rukách nástroje a schopnosť viesť plnohodnotný, šťastný a naplnený život. Plňte si svoje sny a nenechajte sa na svojej ceste nikým a ničím odradiť. Ste silnejší, než si myslíte.
Život s panickými atakmi po sexuálnom násilí – Katarína hovorí o prekonaní traumy